Prosinec 2015

Throwback / Blogovanie

19. prosince 2015 v 19:24 | Amabell/Dew |  Dear World
Dnes, behom mojej pracovnej soboty, z čista jasna sa mi vynorili spomienky na rok 2009/10... a s ním spojené blogovanie. Na moje holčiny, na 1445768 šílenych komentárov pri našich článkoch, na kazdý presmiatí deň (vikend..), na mrkev (hlavne na nu) na tokiohotel...

Rozhodla som sa, že sa prikradnem a poobzerám sa po staršich článkoch a komentaroch. No div sa svet. Smiala so sa.. :)
Všetko to v tom čase bolo také milé a pekné.
Vždy sme sa tešili jedna na druhú(aspon ja urcite).
Vždy sme vedeli, kedy sa tam možeme ocakavat. Ked sa bližila tá hodina, len som refreshovala blog a čakala na komentár.
Dokázali sme písat tolko....nastastie nám klávesnice nezhoreli.

Nepopieram, moje komentáre v tom čase boli hrozne detinské. Proste pána, bola som 17/18ročná, ale tie komentáre a to písanie. No hrůza. :D
Ubehlo už tolko rokov. A mne sa stále cnie. Za tým všetkým.

Teraz sme všetké "dospelé". Už máme v hlavé iné starosti ako to "Ci Billovi perú jeho kostými alebo ludia kapu kade sa pohne, alebo kolko Obi spotrebuje mrkiev a tak podobne.... " Už tam je kariéra, budúcnost a kto vie čo všetko.. ale ani jedna nemáme o tom páru, pretože spojenie bolo prerušené.
Ako vravím, každá ideme svojim životom. A podla seba viem, že na blog a takéto veci, čas nie je. Energia uz vobec. Napad na clanok už tobož nie a chut spísat sa polomrtvému blogu.... zamieta sa.

Ale, sakra.. važne mi to chýba. Vediet o nich "všetko". To aká trápnost sa im kedy stala, co ich napadá v tej ich bliznivej šiške, aké majú plány, aké velke maju depky... čítat si tie články, co vas za kazdych okolnosti rozosmejú... písat si o možnom-nemoznom aj keby to bola ta najvacsia kravina pod trávou(nie pod slnkom)

Vek mi šialené rýchlo pribúda, niekedy až nechápem..
Všetka vážnost sveta sa na mna lepí a ja uz ani pomaly neviem co je to smiech. A takéto zmiznutia do blogového sveta, by mi padli tak vhod. Ale, vacsina dievcat v mojom veku, vedie blog skor len o fashion, beauty, make-up a všetko čo sa týka ospevovanej krasy a umeliny... a.. ja postupom času, si mám čo povedat iba z 0.001% ludmi. Pred rokmi to bolo tak 0.005%. Takže...

No, idem sa ponorit do nostalgie dalej.. a vy si uživajte mládi, ale nie na FB. Tak reálne. Blogujte a vytvarajte si priatelstva...



Zivot spomal.

3. prosince 2015 v 19:53 Dear World
Chcela by som si každé ráno vstat s pocitom, že sa nikam neponahľam. Vstať, až ked vonku už je vidno. Dat si v klude kavu a chutné ranajky, vylozit si nohy a precitat par stranok z knihy. Pustit si prijemnu hudbu a mat bezdovodny usmev na perach. Pustit sa do sitia, tvorit hudbu, tesit sa s tych napadov ktore nestiham ani zrealizovat.

Miesto toho, každé rano vstavam o pol piatej ráno. Nasleduje bežná rutina. Zaliat si kavu, popijat ju v kupelke popri kroteni mojich nezbednych vlasov, dat sa dokopy, zobudit draheho, popri obliekani do seba nacpat potrebne ranajky, odíst do prace, prezit den, ist domov -obcas bo obchodu, navarit, popratat, oddychnut si, ist na net, dat si 2 salky kavy, ist spat.

Takto beží už moj stvrty mesiac. Ani neviem ako sa striedaju dni, tyždne a mesiace. Všetko to ide strašne rychlo a jediné co si uvedomujem je to, ze na nic ine nemám cas. Teda, nasiel by sa po praci, ale, energia uz nie je...

Neviem, do kedy ma bude bavit tento kolobeh. Bludny rovnaky kruh. Zarabanie penazi, minanie, poplatit potrebné veci a premýšlat, co si mozte dovolit...
Musim si nast cas aspon na nieco kreativne...nech sa mam ako dobijat. Ach jo.

Tesim sa uz na sviatky. Na oddych a cestu domov.