Červenec 2015

Želania sa plnia. Alebo keď "tajomstvo" funguje.

27. července 2015 v 11:55 | Am |  Dreams came true
Pamatám si čas, keď prišiel do "nášho" zapadákova nový fenomén.
Že pozitívne myslenie, že Tajomstvo.
Kamarátka mi o tom povedala, poslala link a ja som hltala každé slovo.
Bolo mi vtedy sladkých 18násť.
Pamatám si, že som sa vtedy na to velmi naladila, a každé ráno som vstala s takou užasnou naladou že ani PMS ma dalšie mesiace nezastihol. Proste to bol taký ľahký stav. No každopádne si ho už až tak živo nepamatám.
Ani neviem čo som v tom čase chcela dosiahnúť. Okrem toho aby sa do mna Bill Kaulitz zamiloval. Haha.

V tom čase som si uvedomila, že už raz pre ma vesmír, zapracoval :) Ale ja som nevedela ešte, že sa to takto proste deje. (je ale fakt, ze som sa aj za to velmi modlila)
Bolo mi 14/15násť. Vtedy ma uchvátil zvuk gitary. Uchvátil ma ten nástroj. Bol to nepopísatelný pocit vo vnútri mňa. Že som vedela, že ju musím mať a že toto je moj cieľ, moja cesta.

O gitare som však moc nikomu nepovedala. Iba som o nej snívala. Vedela o nej vlastne iba moja prvá láska.
Cez deň som počúvala všemozné piesne kde sa vynimal zvuk gitary a v noci v snoch som na gitare skutočne hrala. Vždy som myslela na to, že už tu gitaru mam, ako na ňu hrajem. Až jedného dna, mi moja laska oznámila, " kamarat ma jednu gitaru, dava ju preč lebo si kupuje inu, pýtal sa ma ci ju nechcem, ked by si ju chcela možem ju zobrať" ja som bola v tom čase fakt hlúpa, nevedela som ako to mysli, ci za nu budem musiet nieco platit, lebo financna situacia v mojej rodine bola bienda. Tak som to zahrala, že nie dakujem, vazne...
Neskor som na seba bola velmi naštvaná. Ze som tento dar, ktorý prišiel nečakane, neprijala.
Nevadí, naučím sa raz príjmať.
(Nakoniec od toho dna som musela čakať 7 rokov, kým som si ju mohla sama zadovážiť. Už mi vesmír neprial. A potom som ten sen nechala vzadu v hlave. Ale občas sa vždy vynáral. Takže toľko k tomu.)

V tom obdobi keď sa ku mne dostalo to pozitívne myslienie a tak, bol to masaker. Začalo sa mi to striedať, raz hore raz dole, raz skvelá nálada a euforia aky skvely zivot je a aky bude a na ďalší deň nálada pod psa, všetko okolo šedé, sny sa neplnili. Čo sa akože deje?
Na pozitivne myslenie som zabúdala, občas po dlhom čase, ked mi bolo opať pod psa som si to pozrela, opať euforia okolo mňa. Potom to bolo opať fuč. Vždy sa to takto striedalo.
Mala som spísané sny. Pamatám si, ako veĺmi som si veci vizualizovala pred spaním a hovorila čarovné formulky, čo sa mi vriju do mojho podvedomia. Ha ha, nebavilo ma to. Akoby som niečo nasilu naháňala a snažila sa spojit puzzle co do seba vôbec nezapadajú. Tak som prestala.
Vždy som mala nejaké sny, čo som si zapisala. Neviem ani kolko som ich vlatne mala. Ani ich nikde spísane neviem nájsť, aby som si pripomenula, či sa mi ešte niečo splnilo. Teraz nemám zapísane žiadne, iba páru v mojom srdiečku. Ale nelipnem, iba proste viem že to chcem..

Jedná vec sa mi splnila. Z mojho zoznamu, teda túto vec si najviac pamatám.
Hrozne som chcela peniaze. Určitu čiastku. Kôli tomu, že som mala dlh v poistovni čo si veselo rástol.
Veľmi som na tom lipla a myslela som na to neustále, a myslela som na strašne smiešne kraviny, ako mi pride hned šek do schránky alebo ako sa mi zázračne pripíšu na účet. Alebo že výjde von a nájdem ich na zemi.
Hahaha. Tak velmi som to chcela.
A tak velmi som to mala v určitej predstave, že to jednoducho nemohlo prísť a ani nebol vhodný čas, aj keď som chcela aby bol. Ale nevedela som od toho upustiť a nechať, nech si to príde, kedy len chce.
Presiel dlhý čas a ja som na to nemyslela ani som na tom nelipla.
Kašlala som jednoducho na to. Musím povedať že prešli tri roky, dva roky od toho, čo som to velmi chcela. Neviem si spomenut presne.
Až nakoniec jedného dňa wuala. Sedela som v aute na ceste domov a držala som v ruke obálku s peniazmi. A prepočítavala som. TY VOLE! Suma, ktorú som kedysi strasne chcela bola tam. (ale kedze som chcela byt skromnejsia, obcas som si povedala že stačí mi aj menej, Ale nakoniec som dostala tú vačšiu sumu.)
Takže konečne som si mohla vyplatiť svoje podlžnosti a ešte mi aj ostalo. Aj keď som potom pindala, lebo tie peniaze som si mohla uživat lepšie. Nevadí, hlavné že došli. ;) Díki bože, za tvoje famózne zákony.

Stali sa mi fakt vela veci, vela malých veci no moc potešujúcich, na ktoré som pomyslela, hned vypustila z hlavy a o par dni, o rok, o par hodín to prišlo a ja som ostala z otvorenými ustami, pretože som na tie veci v momente zabudla a upustila okamzite od nich. Treba niečo chcieť, ale zaroven treba vedieť to nechať plávať aby si to k vám našlo najlepšiu cestu a najlepši čas. Niektoré veci pridu hneď, ak je to možné, ine neskor. Niektoré veci potrebuju trochu vašej pomoci. Ale hlavné je, že zakaždým prídu.
(možno začnem sem zapisovať všetké malé veci co sa mi stali a ešte aj stanú)
Preto na veciach už nelipnem. A čo má prísť príde v správnom čase. Veľa krát bez mojej pomoci, pride to vždy cez ľudi.
Ja len príjmam, veziem sa a teším sa :)

Takže chodte si plánovať vašu krásnu budúcnosť, kráčajte za tým, čo chcete a nebojte sa. Všetko príde v správnom čase :)
Am.

Moving °reku konečne posledné týždne tu.

26. července 2015 v 18:02 | Am |  Dear World
Od kedy som sa definitívne rozhodla, posledné týždne sú asi také, že ráno vstanem s pocitom že si môžem ďalší deň odškrtnúť. Juchú. A potom len tak sedím a zíram, do steny, na odraz v zrkadle, do ntb a tak priebežne sa to strieda.

Väčšinu nemám čo robiť, ani sa mi nič nechce.
Lebo, už chcem byť tam.
Čiže jediné čo robím je to že : čakám.
Neviem sa nejak sústrediť na niečo, nechce sa mi ani čítať, ani tvoriť, ani pozerať telka.
Tu na nie som schopná výjsť z domu, tam som vyšla aj za nehoráznej depky a s radosťou. Nejako ľahšie sa mi ta chodilo aj medzi ľudi.
Ale..
Posledný tyžden bolo trošku vzrušo, trávila som čas s kamoškou a dlhými nezmyselnými debatami o jej ex a o tom, že šak on ju miluje a on sa vráti. Priznám sa tyžden riešenia tohoto, mám dosť. Už viac nikto neotvárajte túto temu. Alergia.

Prichádzajú na rad posledné 2 týždne. Dobre, tri. Ale ten tretí sa nepočíta, lebo to už sa uvidím s mužom a budem sa baliť, a v piatok už budem cestovať do velmi velmi velmi vzdialeného miesta ale do velmi blizkeho miesta mojmu serdénku ;)
Jáj, ako sa len teším.
Aj na robotu.
Aj na to že budem mať muža už po svojom boku až nezdravo vela a na naše presladené spoločné chvíle.
Teším sa na to, čo príde, čo ešte ani len neviem co to bude a aké to bude.
Teším sa na dlhú cestu, držanie ho za ruku počas jazdy. Proste už len na ten pocit, že je pri mne a je mi skvele.

Pred 7mi mesiacmi by mi ani na um nezišlo, že čo všetko sa udeje a že ešte aj s radosťou sa presťahujem do toho vzdialeneho mesta v inej republike.
Ale, srdce proste rozhodlo. Stále ma to tam ťaha. A tu si to už ani neviem predstaviť, už po 2 mesiacoch tam, bol moj opatovny zivot na SVK prudko nepredstaviteľny. Neviem sa tu už zaradiť a ani nechcem. Blé. :)

Tak ja idem ďalej odpočítavať, čuste sa :)

...It was bad decision

9. července 2015 v 11:43 Dear World
Neviem si spomenúť, čo som očakávala od toho šialeného počinu ktorý som spravila.
Prejedla som sa novej roboty. Mesta nie.
Tak veľmi som chcela ísť na leto domov. Oddýchnuť si. Premyslieť si, či sa tam ešte chcem vrátiť. Keď som odchádzala, či sa vrátim spať bolo tak 50:50.
Kedže moja známosť bola nová a po predchudzajucich skusenostiach som si povedala, že koli chlapovi tam neostanem, ked som už učinila rozhodnutie, tak som išla.
Určité veci potrebuju dozrieť, potrebujú čas. A ja som si ten čas potrebovala dopriať v absolutnom kľude a bez pracovania.

Po týždni doma, ma prepadol rovnaký pocit, aký som mala, keď som prišla spať nútenne.
-Nechcem tu byť. Nechcem tu žiť-
. Moja osoba akosi nedokáže prijať to, že by tu mala ostať a pracovať tu. Už len ten celý mesiac ktorý som doma, mi je pridlhý. A strašný.
Leto si skoro vôbec neužívam. 60% času trávim doma. Doma to je na slučku (ako to bolo vždy)
Keby som tam ostala, moje leto by bolo skvelé. Plné zážitkov. A hlavne s ním.

Ešte keď sme sa nepoznali, moje rozhodnutie ist domov, zvážilo aj to, že som chcela byť so svojim "skvelym" kamaratom, Niekedy podla mojho uváženia NAJ kamarátom.
A on to chcel tiež, Staré spomienky a zážitky zvitazili a tešila som sa.
On sa tešíl tiež a sluboval mi, ako mi daruje celé leto.
Ked som prišla domov, kým som sa postavila tym zmiešaním pocitom z nášho kamarátkeho vztahu ubehli 2 týžde kym sme sa konečne uvideli.
Ubehli ďalšie - bez kontaktu.
Možno tým že "loptička je na mojej strane" to necháva na mna, kedy sa s ním budem chcieť vidieť, tým padom vznikne dalsie nedorozumnie. Ale prečo ja ako žena, by som sa mu mala pchat a písať kedy sa uvidíme?
Pred rokom to bolo také easy. To že spolu strávime čas bolo samozrejme. Nebol žiaden blbý pocit. Boli sme spolu neustale, pisali sme si neustale.
Po novom, vraj neznáša písanie. Wohou. Nevadí.
Opať odídem a dúfam, že mu opať budem chýbať, ked tu nebudem. Klasika.

Neviem sa dočkať, kedy už bude polovica augusta a ja odídem zo Slovenska s mojím drahým.
Oddídem a ked niekedy budem chcieť ísť zas nazad. Dám si zopár faciek ;)