Nekončiace spojenie dvoch duší.

29. ledna 2017 v 20:16 |  Dear World
Zažili ste to?
Spojenie s človekom, s ktorým už dávno nie ste v kontakte.
Pretrhali ste všetko čo vás "virtualne" spajalo...
Ale to skutočné spojenie ostalo. Pretože sa to nedá, nezáleži na vás.
Akoby tu stale bolo niečo, čo ho drži na neviditelnej urovni vo vašom živote. Alebo ešte nemáte všetko doriešené. Alebo, alebo..

Všetky vztahy, ktoré sa v mojom živote skončili, skončili nadobro. Je to akoby ani neboli, akoby som nikdy nič nepocítila. Akoby naše životy ani neboli nikdy prepojené. Z mojho života sú nadobro vymazaní. Čas to všetko zobral. A ja k nim nemám už žiaden vzťah. Necítim už žiadne "prepojenie".

A nakoniec, je tu jeden jediný človek, ktorý tu proste je. Neodvial ho ani čas. Ako to bežne býva.

Vynorí sa od nikadiaľ, nečakane. Nečakane si na neho "spomeniete" pri nejakej hlúposti, pesnicka, film, citat, voňa... Na nikoho ineho si nespomenie, iba na neho. Nie je to o tom, že ho milujete, že po nom tužite a podobne.
Je to niečo iné, nepomenovateľné.
Sama tomu nerozumiem. Ale chcela by som.


 

Láska si zbalila kufre, a ja konečne tiež.

9. ledna 2017 v 7:42 |  Dear World
Keď som na FB videla spomienku spred 4rokov, presvedčila som sa o tom, že to v čom žijem každý jeden deň, už vyše roka, nie je láska.
Tomu človeku s ktorým zdieľam jednu izbu a posteĺ, by som nikdy nenapísala žiadne podobné vyznanie. Nikdy som k nemu nič podobné necítila.
Ďalšia vec, ktorý prispela k tomu, aby som sa utvrdila v tom, že odísť je tá najspravnejšia voľba. Dam šancu sebe a zároveń hlavne jemu, aby našiel to, čo hľadal a myslel si, že už našiel. Ženu, ktorá ho bude milovať.

Teraz sa ma nechce vzdať, pretože sa utvrdzuje v tom, že ma má rad, mohol by mať konečne rodinu po ktorej túžil. Ale ja dávno viem, že chce len niekoho vlastniť.
Kto by chcel mať celý život vztah, kde sa s druhym ani nerozpravate? Kde sa nesmejete, nie ste šťastny, len spolunažívate ako spolubývajúci. A kto by chcel mať pri sebe cely zivot ženu, o ktorej vie, že ho neľúbi? Neviem nájsť odpoveď... Ale jemu to nevadí.
Ale myslim si, že moj odchod, mu dá omnoho viac.
Bude to ťažké, zvyk je zvyk...

Sme tak rozdielni. a obaja chceme iné veci. A on nedokáže prijať to, že niekto chce niečo inak ako on. A ani nechce aby 2 rozdielne cesty, našli aspon zlatý stred. Buď jeho cesta, alebo nič. :)

Teším sa, že 23.1 budem definitívne za tým všetkým.


život vedome..

13. prosince 2016 v 16:42 |  Dear World

Už davno viem, ako funguje vesmír a svet. Už dávno som sa o tom mala možnosť mnohokrát presvedčiť.
Ale aj napriek tomu, som dlho nežila svoj život vedome a nič vedome nechcela.
Proste v tom kolobehu života som to nechala bokom.
A nechala som nech sa moj život deje - nie vedomky / na zaklade mojich nevedomých "prianí".

Teraz prišiel opať čas, keď som sa pokusila zobrať svoj život do vlastných rúk.

A neviem sa dočkať, kedy bude ten správny čas na vyplnenie všetkého.
Teším sa, pretože viem, že to funguje a že to bude.





 


Čierno a černejšie

21. září 2016 v 8:57 |  Dear World
Od kedy som tu, všetka moja duševna pohoda sa vytratila. Moj ružový obláčik na ktorom som plula vysoko po oblehe, klesol hlboko k zemi a zafarbil sa na čierno.
Neviem kedy, neviem ako.

Iba si uvedomujem, že som dlho necítila nič pekné. Z ničoho.
Akoby som to zrazu zabudla.
Ked som bola doma, citila som sa dobre, len tak. Diali sa mi pekne veci, bola som plná inšpirácii, čítanie knihy pri káve v kresle ma upokojilo a sposobilo prijemny pocit. Ranné sedenie na balkóne a vnímanie prítomnej chvíle, užívanie si krásneho okolia, boli balzamom na dušu, vždy boli plné inšpirácie a ja som sa cítila krásne.
Hocijaká malá vec, ma potešila a vyniesla niekam hore.

Teraz a tu.. to nedokáže nič.
Tento stav ma ubíja. Neviem ako z neho von.






Pomluvy všude samé pomluvy.

7. června 2016 v 18:22 | Amabel |  Dear World
Lidé spolu už ani nemluví -jeden druhému neveří.

Ľudia spolu už neropravajú, rozprávaju spolu iba jeden o druhom.
Ľuia zabudli viesť normálne konverzacie. Jeden druhého ohovárajú už tak dlho a stalo sa to ich jedinym zdrojom konverzacie, že im nedôjde, že je niečo zle.

Preto, s ludmi ani nerozprávam. Nemám o čom. Nepríde mi zaujímave rozprávať o druhom. Rozpitvavať niekoho ako žabu na pitevnom stole, a ešte sa tomu smiať.
Chcem konverzácie, čo mi niečo dajú, čo ma neunavia a neotrávia. Veselé krásne konverzácie, o tom čo druhých baví, ktorý film ich rozplakal, ktorá kniha ich obohatila, čo milujú, čo ich trápi, smiať sa od srdca, tak, že sa musíte chytať za brucho pretože vás bolí. Toto som už fakt dlho nezažila.

Taktiež ma štve ta neúprimnosť. Keď ľudom niečo na vás vadí, majú nejaký problém, nejak ich naštvete, alebo vás nepočuju ked im niečo poviete... nepovedia vám to. Povedia to druhým. A ja to tak neznášam. Ak má niekto niečo, nech mi to povie. Nepočuješ čo som povedala? Povedz mi to, rada ti to zopakujem, nemusíš ma ohovarať, a smiať sa tomu. Takto sa často stane, že sa ludia urazia, alebo sa s vami prestanú rozprávať a vy neviete prečo. A ked sa domáhate odpovede, ešte vám poriadne vynadajú. Ale oni sú tí neúprimní!

Rovnako je príliž ťažké, nájsť si v tejto šialenej dobe priatelov. Z toho dôvodu,že si ľudia neveria. Ľudia si málo kedy k sebe blizko niekoho pustia. A ja ako introvert to mám o 1000% ťažšie. Velmi ťažko nájdem niekoho s kým si zahrám na rovnakú notu. Pretože, pre iných som "divná". Iba preto, že svet a ľudí, vnímam úplne inými očami.

Bože, tak rada by som si sniekým parádne pokecala. Väčšinou som tichá. Ale viem, že dokážem s ľudmi plynulo komunikovať. Ale to moja nálada musí byt 100% úžasná a človek musí byť moja krvná skupina. Což väčšinu času, sa cítim iba skleslo a krásnu náladu si dokážem udržať maximálne hodinu, aj to sa musím poriadne naladiť skoro ráno. No ked vstúpim do toho šialeneho davu, všetko je fuč..

Kam sme sa to dostali?????

Tokio Hotel. Old songs.

11. dubna 2016 v 18:10 | Amabel |  Dear World
Staršie pesničky od nich, majú v sebe nepostrádatelný nekončiaci zivot - určitú živost. Ktorá vás pri počúvani, zoberie na svoju vlastnú púť a dá vam presne to, čo potrebujete.
Ten pocit, je stále rovnaký, nikdy sa nezmení.
Želala by som si, aby každý ich album bol plný zivotodárnej sily, ktorá jeho poslucháčov, fanúšikov, može podporovať a rovnako aj samotného tvorcu.

Niektoré albumy, piesne, nemajú tú silu ako niektoré, prečo? Odpoved sa skrýva v cite. Piesne, albumy, tvorené citom obsahuju v sebe niečo živé a veci vytvorené na základe rozumu, nemajú v sebe nič.

Ubehlo tolko rokov, a keď si pustím v akomkolvek rozpoložení nejakú pieseň, má rovnaký účinok, pozdvihne ma, uchlácholi, dá mi ešte via krásnej energie, viac krásnych pocitov, mam väčšiu chuť ísť vpred a tak podobne.
Nehovoriac o tom, že vo mne prebúdza neutíchajúcú rebéliu a urcité šílené pocity, ktoré sú podobné s pocitmi, ktoré mal človek na koncerte.
Chcete tam jednoducho byť, nechať sa uniesť, spievať, kričat, plakať, smiať sa, dívať sa na nich a venovať im všetku energiu.
Lenže to nejde, a jediné čo vám ostáva, je čakať, snívat, prosiť, dúfať.... o jeden deň. OPAŤ. :)

Sranda je, že by som nešla na žiaden iný koncert. Koncert ziadnej inej kapely, či speváka. Proste žiaden spevak ani ziadna iná kapela, pre mna nie je natolko podstatná aby som to chcela. Ziadna pre mna nič neznamená. Žiadna hudba - kapela somnou nerásta a nekliesnila mi cestu ako táto. Je vo mne zapísana trvalou zlatou pečaťou. Nikdy sa nestratí.
Tak asi preto. :)




Pár fotiek.

6. března 2016 v 15:56 |  My life in photos
Konečne, od kedy som založila tento blog ((hlavne za týmto účelom)) pridávam prvé fotky...

Zivot robotníka.

29. února 2016 v 19:03 | Amabel |  Dear World
Gratulujem sama sebe, ze som sa vpravila do tohoto zivote bežného cloveka a že dokážem pokracovat vo svojom pracovnom rytme od Januára 2015. (S dvojmesacnou letnou prestávkou)
Avšak, je toho už priveľa.

Aký som len odpor citila v puberte k tomu. Zit zauzívani, deprimujuci, nikam neveduci zivot robotníka do staroby.
Nie je už toto pomenovanie dost znechucujúce?
Bola som presvedčená, že sa mu vyhnem.
Ze sa vyhnem tomu, aby som zila smutný, neradostny zivot, aby kazdy den sa stal iba akymsi :"repeat"

Ale vuala, zivot a mocní ma dobehli a chytili na udicu.
Cakám uz len na moment, kedy s tým praštím.

Protestujem.
Proti tomu, aby mladý človek, sa zahrabal v nejakej praci z nutnosti a strávil tam svoju celú mladost. Nie je to desivé?Celú energiu miniete v práci, po práci ste schopný si s námahou vopchat jedlo do huby, dat si paličky na oci a vydržat aspon do 20.00hod, aby ste nesli spat okamzite, pretože chete mat predsa ASPON pocit, že to nie je iba praca a vy mate cas aspon na trošku realneho života. Ha Ha.

Cítim, ze ma to uplne celú dostalo. Na svoj zivot ani nemám čas. Nemám čas na nič. Práca mi berie všetko.
Zarábate peniaze, ale načo? Aby ste si zapatili byt a jedlo.
Byt v ktorom stravite prilis malo času a zvysni cas prespite.
Jedo, aby ste neumreli hladom a mohli pokracovat v zauzivanom zivote.

Kolká bieda, uboheho človeka.
Kde je radost, smiech, volny cas, konicky...???

Tak rada, by som s tým doslovne jebla. Dopriala si oddych, a našla cestu, ktorá mi toto všetko dá.
Chcem ráno vstávat v normálnom čase, chcem mat cas citat knihy, venovat sa tvorbe, chcem sa citit volna, chcem citit radost.
Uz sa viac nechcem citit, ako hnaná zver.
Chcem tak vela????

(Nie, nie je to o tom "mala si sa lepsie ucit" je to o tom, aky system je v dnesnom svete. Moj kamarat ktory je sef a ma pod sebou podriadenych, nemá volny cas, pracuje od rana do vecera... proste všetko je tak zariadene, aby clovek nebol schopny nicoho, aby nemal cas na nic, aby nemal cas sa pytat a hladat odpovede, aby nevidel, že je tu niejaka nádej, ale viete, oni nas chcu mat pod drobnohladom a aby sme hrali ich hru. Hu!)

Amabel

Životné cesty vedú...

4. února 2016 v 19:58 |  Dear World
...vždy tam, kam chceme. Aebo kam majú.

V živote som to mala vždy na jednu stranu ťažké a zároveň ľahké.

Ťažké na životné podmienky, negativizmus a veľmi zlú energiu v rodine, kde som sa narodila a v byte v ktorom som musela vydržať celých 23 rokov. Plus 8rokov negativizmu kríženeho sa s optimizmom. Bola som tým nasiaknutá ale zároveň vyzbrojená silou a bojovnosťou, ktoru som v takých podmienkach potrebovala.
Bolo to náročne,ale poučné.

Get busy living or get busy dying.

Ľahké na to, že sa mi priania, potreby.. dokazali celkom rychlo, niektoré až po rokoch, zmeniť v realitu.
Keď som bola o niečom vútorne presvedčená, príšlo to rýchlo. Ak som po niečom hrozne túžila o čom som vedea, že možem mať/dosiahnúť, ale velmi velmi velmi som to chcela a neustále na to myslela...trvalo to dlhší čas. Neskor som od toho upustila a možno práve preto, to po tom dlhsiom čase, nečakane konečne prislo..a možno az po tak dlhom čase to bol konečne ten spravny cas a nie vtedy, ked som po tom zalostne bažila.

Keď sa niečo také stane, uvedomím si či už v danej chvili alebo o niečo neskor s velkou radostou, že ono to konečne prišlooooo.
Som fakt veľmi stastna, že to mám práve v tomto lahke. Aj ked casto ma zmietal neskutočný strach pri určitých veciach, ktoré som chcela a o ktorých som bola presvedčená vnútorne, že to je tak spravne.. ale nevedela som ako urobit ten spravny krok a tak som opat o niečo prosila... a to sa opat stalo.
A tak konecne po dlhych rokoch čakania, si konečne dam ten dar, bez strachu..
Termín som si dala 15.03.2016 (aké pekné cislo, az teraz som si ho uvedomila...) presne po výplate.

Stop living for them and start living for YOU.

Neviem, čo ma ešte čaká, akym smerom ma to posunie, ale verím, že tym správnym a že konečne bude moj život presne taký, ako som to dávno cítila.
Snád vdaka tomu dátumu, dni muky v práci prežijem s lahkostou a velmi rýchlo ubehnu.

Please do what you love, find a way, no excuses.

Amabel.

Nešťastko.

25. ledna 2016 v 19:15 |  Dear World
Mám pocit, že tento obrázok sa ma snaží utešiť....


Kam dál